streda 16. októbra 2013

Záver sezóny pod stanom

Kolárovo-na ostrove u mlyna
      V piatok 11.10. som- po priaznivej predpovedi počasia- pobalil veci a "na ťažko" vyrazil na tohtoročnú poslednú stanovačku, na prehliadku vod. mlynov M.Dunaja. Do N.Zámkov využijem prepravu novou vlakovou súpravou a tak po desiatej očakávam na stanici jej príjazd.
Drevený most na ostrov
V diaľke už ju vidím- ale čo to- ide stará lokomotíva s klasickými vagónmi, do ktorých sa dostať je pre človeka problém, nieto s naloženým bicyklom. Svojho tátoša teda ukladám do batožinového vozňa, ktorý je dopola zaplnený bicykľami- ako vysvitne, nebol som sám, koho napadlo takto využiť víkend. Partia 18-tich cyklistov z Prievidze ide spoznávať krásy Maďarska a práve oni si objednali batožinový vozeň- preto ide stará súprava.



Kolárovo-vodný kolový mlyn

    Po pol jednej už opúšťam vlakovú stanicu v N.Zámkoch a za teplého, slnečného počasia odbočujem na menej rušnú cestu, smerujúcu cez Nesvady do Kolárova. Tu je prvý z kolových mlynov- plávajúci. Areál mlyna je na ostrove- spolu s farmou pre kone, reštauráciou, vonkajším múzeom hosp. potrieb a strojov, tribúnou a priestorom pre kapely a hostí- je prístupný cez krytý drevený mostík(ďalšia pozoruhodnosť). Prehliadka komplexu aj s odpočinkom zaberá takmer dve hodinky- nasleduje pokračovanie po hrádzi a štrkovej ceste smer Topoľníky. Po polhodinke ma ale prekvapuje drobný, o to však hustejší dáždik a zatiahnutá obloha nesľubuje iba krátku preháňku. Našťastie však práve idem okolo jednej samoty, neďaľeko ktorej stojí opustená otvorená zrúcanina s polovicou zachovalej strechy. Zmiznutie z hustnúceho dažďa pod zvyšok strechy je dielom okamihu- vnútri je(a aj bude)pár metrov štvorcových bezpečne chránených pred nepohodou. Upratanie, vybudovanie "spacieho kútu", hygiena, uvarenie večere a zaľahnutie stíham akurát pred zotmením. Zatiaľ čo vonku dážď prichádza v jednotlivých vlnách, pokojne zaspávam.
Tomášikovo-mlyn
Ráno svitá pred siedmou- to som už čiastočne pobalený-a kým všetko dokončím, je sedem a svetlo- oblohu upratuje mierny vetrík. Bude chladno, ale neprší a ani sa nechystá, čo je tá lepšia správa. Pretože ale trasa smeruje po hrádzi a polných cestách, nebude to "prechádzka ružovou záhradou". V Topoľníkoch idem kúsok po silnici- mlyny v Jahodnej a Dunaj.Klátove vynechávam (navštívil som ich pred troma rokmi) a trielim do Tomášikova. Z dediny pokračuje k mlynu "polňačka"- našťastie vysypaná štrkom. Okolie mlyna nespoznávam, za tých 15 rokov (od poslednej návštevy) sa zmenilo- mlyn je však na svojom mieste a je otvorený- sprievodca má radosť, že sa objavil neikto, s kým môže podebatovať a
dostávam obsiahly výklad o histórii a funkcii mlyna aj s názornou ukážkou. Vysvetlí mi "skratku" do Čiernej Vody- bohužiaľ po daždi bahnistú a rozmoklú- musím byť v strehu, aby sa mi nešmyklo. Pomalou jazdou cez kaluže sa konečne dostávam na panelku- radosť je predčasná, iba 200m a znova polňačka. Povrch sa zlepšil- na štrk a šotolinu. Prechádzam cez ťažobný úsek- medzi haldami riečneho štrkopiesku a je tu silnica. Meškám a mlyn za Jelkou je takisto " v poli", preto si jeho návštevu odkladám na leto. Pred večerom som za Šaľou a pekné chránené miesto ma čaká bokom cesty u Dusla. Podarí sa mi stihnúť potrebné pred zotmením- nasýtený a čistý zaspávam po siedmej. Pred jedenástou ma budí klopkanie drobných kvapiek na laminátovú strechu prístrešku- jemný šumot ale pekne uspáva....
      Noc bola teplá a daždivá- ráno sa však rýsuje zatiaľ hmlisté- po rozplynutí sa ukazuje blankytná modrá- to už ma víta Nitra a majestátny Zobor. Pohodovou jazdou, prerušovanou potrebnými oddychovými "pitnými" a "kalorickými" prestávkami po jednej popoľudni cesta končí- stíham ešte zbaviť bicykeľ nánosu blata, vybaliť, vyprať- a víkend ukončí červenkastý západ slnka a nastupujúca tma....

nedeľa 29. septembra 2013

Na Duchonku cez Kulháň

Nevesta na úteku
      V sobotu "duchári" predpovedali po dlhom čase jasno, ale zrána chladno až prízemné mrazíky. Nachystal som teda bicykeľ v piatok- ostatné stihnem ráno. Pokiaľ bude teplejšie ako predpoveď- skočím vláčikom do Turnej a potom cez Podolie(tu omrknem slovenský Maturodam) a cez Piešťany a Topoľčany domov.
...sobáš v čižmách?
      Ráno ale o šiestej stále +2°C- tak mením trasu na "pohodovku", smer Kulháň a Duchonka. Po desiatej sa teplomer "vyšplhal" k +7°C- vyrážam. V Zlatníkoch sa posilním orechami a misli tyčinkou- vrchol stúpania nad Kulháňom je tu "cobydup", následuje zjazd a som tu. Práve sa chystá "zvečnenie" šťastného mladého páru pred obradom-robím aj ja pár momentiek a pokračujem. Za prvou zákrutou ma prekvapuje nový koberec na rozbitej ceste na Duchonku- asi dlho nevydrží, pretože zabudli osadiť naspäť závory na obidvoch koncoch a tak ju využívajú aj autá ako skratku do Topoľčan-predbiehajú ma z tú chvíľu dve. Pôvodne lesná cesta, cyklocesta a tur. trasa v jednom sa mení na silnicu :-((
Ukrižovaný na dube
      Na Duchonke si chvíľu oddýchnem a potom to "odsejpá" až do Topoľčan a po 20min som aj doma. Pekný deň využitý, necelých 70km v nohách pohodovým tempom a pár zaujímavých jesenných foto....
Ostatné foto: http://picasaweb.google.com/hudjanko

"Esíčko"


"Na koneeee...(a utekajme)...

utorok 10. septembra 2013

Stará Bystrica a Turiec

        "Od štvrtka do soboty bude jasno a cez deň teplo, v noci a ráno chladno, miestami sa vyskytnú prízemné mrazíky. V nedeľu bude postupne pribývať oblačnosť..."- tak vyzerala predpoveď počasia na víkend, bolo by škoda nevyužiť to.
        Nevidel som  "na vlastné oči" nový betlém v Starej Bystrici- teda pobaliť a vyraziť. Vláčik motoráčik ma prepraví cez rizikový úsek(Bánovce-Trenčín) a takisto ušetrí čas a sily. Pred Dubnicou prechádzam na druhú stranu Váhu a za minimálnej premávky nasleduje Púchov, Pov.Bystrica, Bytča a Žilina- tu smerujem cez Kysucké N,Mesto do Kys. Lieskovca. Pôvodný úmyseľ- odbočiť na Lodno a cez sedlo Korcháň si cestu "uľahčiť"  o 10km- na radu miestnych nerád ruším(v hore sa ťaží, cesta je vraj neprejazdná. Nechcem sa s naloženým bicyklom terigať po hore, aj keď ma to láka- čas ma nesúri a 3km do kopca by sa dali zvládnuť aj pešo- pokračujem radšej po silnici na Krásno a až tu odbočujem na Zborov a St. Bystricu. Krajina je pekná, slniečko trochu hreje, vtáčiky v hore spievajú- čo viac môžem chcieť.
Orloj
        Ani sa nenazdám a je tu odbočka a po kilometri aj námestie. Je novovybudované, ale v peknom ľudovom štýle-prevažuje prírodné drevo a kvety- dojem špatí iba šiator trhovcu s navešanýmí odevami  a neodbytná "agentka", núkajúca kozmetiku systémom "toto dostanete zadarmo, k tomu ešte toto a toto, keď si kúpite túto maličkosť...". Prišiel som v pravý čas- orloj práve odbíja dve hodiny a tak sa predvádza v plnom nasadení. V krčme zaženiem smäd- je to v podstate maskovaný hlad- pozriem okolie, spravím momentky a po hodinke odchádzam smer Lutiše, Belá, Varín a Martin.
Škola a kostol
       Neponáhľam- na noc sa uložím pod Strečnom. Za Varínom prejdem cez Váh po lávke a stojím v motoreste pred Strečnom. Naberiem vodu na kúpeľ a večeru a obzerám sa po vhodnom placi- najlepšie by bolo pod strechou(stan by nenavlhol, bude chladno a isto rosa...). Nad motorestom stojí rad šiestich stavebných buniek- idem na obhliadku. Oplotenie chýba, päť je zatvorených, ale u jednej chýba zámka a predné dvere, vnútri je celkom čisto- sťahujem sa dnu. Trochu upracem, nachystám "lehno"- stan netreba- varím polievku. Po polhodinke sa- najedený a umytý- ukladám do vodorovnej polohy a za hukotu premávky na nedalekej silnici zaspávam.
Fontánka pod sochou anjela
-strážca orloja
       Ráno sa budím pred piatou, vykuknem von a rýchlo sa stiahnem- je tma a poriadna "kosa", teplomer hovorí, že je +7°C. Zaleziem do tepla spacáku a ešte hodinku "leňoším- pred šiestou sa ale nedá nič robiť, treba vyliezť. Idem teda "na to"- ranná hygiena, niečo teplé do žalúdka, pobaliť, poupratovať a nenápadne sa vytratiť- to všetko zvládam v raketovom tempe a pred siedmou už ukrajujem prvé metre. Premávka hustne a v úzkom hrdle pod Strečnianským hradom idem najrýchlejšie ako viem- bolo by treba dať si Redbul, aby mi narástli krídla- ten ale nieje poruke, preto využívam parkoviska na krátky oddych a idem ďaľej. Pred Vrútkami miznem z hlavnej na odbočku smer Lipovec, Turčianské Kľačany a Sučany- tu musím pár krokov po vlastných- opravuje sa most a môžem prejsť cez hlavný ťah na Poprad na pohodovú cestu smer Tučianské Teplice. Cesta je pokojná, bez premávky, ale zato vlniaci sa terén dáva zabrať. Dedinky sú v údoliach a tak sa k nim dostávam cez kopčeky. Zo Sklabiňského Podzámku kilometrových 12%, padák do Sklabine, vlniaci sa terén cez Záborie, Turčianské Jaseno, 8% do Belej, malé stúpanie a zjazd do Necpal, odtiaľ 18%-ný "odrinos" nad Folkušovú
Stará pravda
a 12% za ňou- tu na vrcholci oddychuje partija cyklistou po stúpaní od Blatnice. Dávam sa do reči s jedným(ostatní pokračujú- neide o jednu skupinu), porozprávame o dovolenke, svojích cestách a ideme každý svojím smerom. Nasledujúca trasa nije už taká kopcovitá a o chvíľu sú tu Turčianské Teplice. Do kúpeľou neidem- sú smerom na Kremnicu, ja pokračujem na Prievidzu. V bistre si dám pauzu vyplnenú jedným Radlerom- pri pohľadu na hodiny s prekvapením zjisťujem, že to dnes v pokoji "dorazím" až domov. Pokračujem teda pohodovým tempom- v Budiši naberám "smradľavku" priamo u prameňa. Moja radosť, že u prameňa je iba pár záujemcov a že sa teda nezdržím, je predčasná- voda z rúrky iba čurká a naplnenie litrovej fľaše obnáša 5 minút. Miestni s prepravkou plnou 2l-ových fliaš ma ale nechajú "predbehnúť"- s poďakovaním odchádzam. Ostáva vystúpať nad Jasenovo a potom už dolu  kopcom do Pravna, rovinka cez Prievidzu a Koš- pred šiestou som doma.

Malá Fatra nad Martinom
Odkazy:
Trasa: http://www.gpsies.com/map.do?fileId=rmqbtfakptjiovao


štvrtok 15. augusta 2013

Na Moravu cez Opavu

      Je nedeľa, pol šiestej po obede, slniečko toľko nevykuruje a ja sa náhlim na vlak v Rybanoch- ten ma s pol hodinovým meškaním vypľuje v H.Srní. Tu už nedočkavo prešľapuje Peter, ktorý mi bude robiť spoločníka.
Cestou okolo futbalového štadiónu dáme jedno na "šťastnú cestu" a ideme pohľadať noclažisko.
Prvý nocľah
      Ráno nedá kohútie kikiríkanie dlho spať- asi nebol riadne uspokojený- a tak štartujeme na cestu po šiestej. Počasie je "prajné" a kilometre naskakujú jedna radosť. Za Val.Meziříčím už čaká cykloturista-študent na dohovorené stretko v Hodslaviciach. Vymeníme skúsenosti z dovolenky- on bol v rumunskom Banáte a ja cestoval po balkánskych štátoch-  popritom si aj oddýchneme, zaželáme "šťastnú cestu" a cesta opäť ubieha popod kolesami dvojkolesových tátošov. 
      V Hradci okukneme zámok iba zvonku- je pondelok a tým pádom "upratovací deň". V podvečer sa na spanie núka malé ihrisko v Brankách, tu sídli fabrika BRANO- čo zatvára samo! Nemá žiadny prístrešok- čo sa nám ráno vypomstí v podobe päťminutového dažďa. Balíme teda mokré stany a opäť pred siedmou sme v sedle.V Krnove doplníme hotovosť v zmenárni a posielam SMS-kový návrh os. kontaktu spolužiačke- čakanie na odpoveď vyplňuje obed v staničnej reštike. Keď sa ani po hodinke neozýva, pokračujeme do Bruntálu- ciela putovania. Dám do poriadku hrob rodičov a podkúrim "večnému svetlu", zaženieme hlad a smäd a popri nádrži Slezkej Harty a Kružberka ukrajujeme kilometre spiatočnej cesty.
Stúpanie od Kružberka dá zabrať, potom však "preletíme"  následnú rovinku a klesanie a je tu Vítkov- tradičná zástavka na námestí na jedného Radlera. Ten dodáva silu ustatému telu a krídla nohám- po 127-ich km si dedinka Vražné vynúti koniec dnešného dňa- "parkujeme" na plácku u hasič. zbrojnice po večeri v miestnom hostinci. Noc je chladná, ráno zamračené, kohút zobudí psov a ich vystrájanie nedá dlhšie spať- je pol piatej, teda idem "hore". Kým sa "preberieme" a vydáme na cestu, je pol siedmej a obloha sa začína "modrieť"- bude slnečno. O tretej stojíme v Trenčianských Tepliciach- treba naposledy dodať organizmu kalórie v pevnej aj tekutej podobe, aby nohy zvládli 3km 14%-ného stúpania v páliacom slnku. Pred šiestou dáme "kapôrkovo"- 160km v nohách cítiť iba na ubolenom zadku- a tešíme sa na večernú kúpeľ.
      

sobota 20. júla 2013

Balkán 2013

        Už dva roky uvažujem o okružnej ceste po balkánských krajinách-Srbsku, Kosovu, Macedónsku, Albánsku, Čiernej Hore a Bosne a Hercegovine. Pozrel som a vybral zhruba trasu- cielom bola plavba po jazere Komani v Albánsku, spoznanie extrémne dlhých a prudkých stúpaní na "vlastnej koži", osobný kontakt s "domorodcami a test pevnej vôle. Okružná trasa viedla väčšinou horskými scenériami mimo obývané časti s množstvom prírodných krás- tie dopĺňalo zopár kláštorov.
Moje "všetko"
        V piatok 14.6. konečne nastal vytúžený okamih- o 10.30hod nastupujem aj s bicykľom (a prvýkrát bez brašien) a vecami, zabalenými do brašne jednostopého vozíka. Ten na náročnom putovaní dostane "zabrať" a tak preverím jeho výdrž a vhodnosť na expedičné cesty.
        Cesta do N.Zámkov ubehla v príjemnom rozhovore so starším pánom- prestupujem a o 13.41hod štartujem z Komárna. Po pár minútach mám "súpravu" pod kontrolou, mením forinty a za 36°C ukrajujem prvé kilometre.
        Na noc využívam opustenú novostavbu u cesty, druhá noc v lesíku a je tu prvá zmena. Aj keď som vyrazil pre vysokú hladinu Dunaja o dva týždne neskôr, v Baji je uzatvorený most cez rieku a musím ísť na Moháč a cez chorvatský Vukovar a Osijek. Takisto riešim dilemu- buď ísť v scampole a natierať si ruky (popritom sa potiť ako prasa), či sa preobliecť do trika s dlhým rukávom- vyhráva druhá verzia a večer končím pred Osijekom zasa pod strechou. Strechu na noc hľadám z praktických dôvodov- keby v noci či ráno pršalo, môžem sa v pohode a suchu pobaliť- stan staviam aj tu proti dotieravým komárom. 
     
  Za stále slnečného a horúceho počasia pokračujem cez Srbsko ku Kosovu. Krajina pripomína Slovensko- skončili panónske roviny a začína sa vlniť, krátke výstupy a klesania nasledujú za sebou, občas prerušené rovinkou s dedinou či mestom. Štvrtý deň ma od Čačaku sprevádza rieka Zapadna Morava do Kraljeva- tu stúpam proti prúdu Ibar Klisurou(obdoba našej sútesky)- jedna nádherná prírodná scenéria nasleduje druhú a to pokračuje až do večera-som v Rudici a zajednávam nocľah v moteli pre nevhodný terén na stanovanie.
Privítanie v Kosovu
       Na hranice Kosova je to pár kilometrov- ráno sa nemusím ponáhľať .Navykol som si totiž na režim skorého vyrážania, pretože sa zobúdzam do pol piatej a po šiestej je všetko hotové a pobalené-môžem teda zvládnúť dve hodinky v relatívnom chladnu (teda kým začne vypekať). Súteska sa rozšírila, ale takto skoro je hmľa, na prechode čakám na striedanie služieb a už som v "obávanom" Kosove. Za prechodom zátarasy  odsunuté bokom- idem úzkym údolím, ktorým sa prevalujú chuchvalce hmľy- tá sa zo zväčšujúcou šírkou pomalu dvíha. Za zákrutou počujem vzrušenú mužskú debatu- po ľavej strane sa vynára pár spiacich domov a otvorené  bistro u cesty s tromi chlapmi u stolu. Hlasy zmlkli a udivené pohľady sledujú moje parkovanie. "Dobra dan, možno zamieniť dinare?" začínam konverzáciu jeden-majiteľ,kývne hlavou a ideme spraviť "obchod". Mením dináre za €- ďaľej v Kosove dináre neplatia. Pozýva ma ku stolu- nemôžem odmietnuť- a v okamihu je predo mnou miska so šopským šalátom, chleba a kalíštek s vínom. Obligátne otázky odkiaľ a kam, ponadávanie na pomery a biedu a po poďakovaní pokračujem ďalej.  O pár kilometrov stretávam na každom kroku autá francúzkych, talianskych a belgických vojsk KFOR. Hory ustupujú a otvára sa široká, klesajúca rovina, lemovaná po oboch stranách vysokými skalnatými horami. Údolie sa rozširuje, napájam sa na hlavnú, ktorá ide mimo dediny a mestá. Navečer ale je jedno mestečko kúsok od cesty- zajednám noc v motelu. Za Prištinou prvá prekážka- platená "diaľnica" do Skopje- pýtam sa obsluhy na možnosť jazdy a dostávam povolenie! Idem po odstavnom pruhu a cesta priam letí. - druhý deň som v horách. Niekoľkokilometrové stúpanie a je tu Globočica a  Macedónsko. .
     
Macedónsko
  Po pravej strane vysoké štíty hôr Šar planiny, po ľavej rovina a pohorie Suva Gora. V diaľke sa objavuje Tetovo práve v podvečer a zasa musím využiť služby motela- našťasti v limite. Bohužiaľ, potreby na stanovanie budem iba "prevážať" aj v Macedónsku, Albánsku a okrem jednej výnimky aj v Č.Hore. Terén a ani podmienky sú neni priaznivé pre stanovanie- každý kúsok roviny je ohradený a ostatný terén je v svahu...
         Z motela odchádzam aspoň skoro- nezdržuje ma balenie. Cesta, vedúca súbežne s diaľnicou klesá až za Gostivar a potom sa pomalu dvíha k Mavrovskému jazeru. Jeho krásna azúrová farba vody ladí so zeleňou okolitých lesov. Nad vodou je u cesty kostolík, ale žiadna dedina- žeby pre samotárov? Slnko páli, hodiny aj kilometre ubiehajú a je tu areál kostola Sv. Jovan Bigorski- bohužiaľ nieje otvorený a tak pokračujem k Debaru. Tu nachádzam noc nad benzinkou v ubytovni pre tirákov za symbolických 5€..
     
Strážca hranice
  Na hranice je to "čo by kameňom dohodil"- 5km a vďaka skorému príchodu musím čakať na striedanie osádky prechodu. Konečne je tu Albánsko- vysnené, očakávané a hlavne hornaté. Ako bude uvidím o chvíľu...Do Peshkopi je to 20km a je tu nová asfaltka- oproti predpokladanej šotoline . Silnica ide síce po prúdu rieky Drini i Zi, ale je v úbočí pohoria Mali Krehstes a teda striedavo klesá a stúpa- po 20-tich km a troch hodinách jazdy na slnku obchádzam Peshkopi a pokračujem pohorím Gjalica Lumes na Kukesi. Po pravej strane sa vypínajú dvojtisícovky a pred Kukes je už aj 2486m vysoký štít- cesta teda stále stúpa. Zmeny terénu si užívam na slniečku pri 38-40°C v tieni, ktorý je zasa preč, ale navečer som pred Kukesi. Ako inak- v moteli, po 60-tich km a priemeru 9km/hod- teda takmer 7hod v sedle.
     

Jezero Fierze u Kukesi
Po ôsmej som už v Kukesi, malom mestečku(asi 10000 domorodcov) na konci priehradného jazera Fierze. Boli časy, keď aj odtiaľ jazdila loď po jazere do mesta Fierze na druhom konci- starosta sa snaží o obnovu, ale zatiaľ neúspešne a tak sledujem smerovník, ktorý ma vedie bokom centra. Pretože najbližší ľudská prítomnosť bude až Kroma, cez 65km vzdialená, dopĺňam zásoby na cestu o banány ako zdroj energie. Silnica- ak sa to dá tak nazvať- je polňačka plná dier a výmolov, pobiehajúcich zvierat (od mačiek cez psy po somáre) a odpadkov. Po nákupe sa dostávam na most cez zátoku a potom začína cesta stúpať a vinúť sa nad jazerom. Okolie je pekné, slnko pripeká a cesta striedavo stúpa a klesá. Po takmer ôsmich hodinách jazdy a 80-tich kilometroch je tu Kroma- miesto odpočinku a koniec dnešnej časti. Ubytovanie, večera, hygiena, záznam udalostí a spánok zavŕšujú dnešný deň.
        Na cestu sa dostávam tradične o šiestej, pokračujem okolo jazera až do príchodu na hlavnú cestu SH22- tu sledujem smerovník na Fierzé- malé mestečko s prístavom. V Bujan je u cesty bistro, ktorého návštevu nemôžem vynechať - parkujem a pýtam sa na ubytovanie vo Fierzé. Od mladého čašníka sa mi dostáva cez translator(nevie po anglicky)odpoveď "nie, posledná príležitosť naprenocovanie je v B.Curi(7km naspäť)". Rozhovor sleduje pani v mojích rokoch a z jej gestikulácie vyrozumiem, že "slovenský turista môže postaviť stan u nich na terase a ostať"- je to majiteľka bistra a čašník jej syn. Dozvedám sa, že Hodža jej nechal zastreliť otca a že slovenský diplomat Lajčák je jednotka v sprostredkovaní . Túto chválu som počul aj v Srbsku, Kosove a budem počuť aj v Č.Hore a Bosne- všade je vážený a vysoko cenený odborník, pokiaľ ide o sprostredkovanie a úpravu vzťahov na Balkáne- máme byť na čo hrdí....Dávam si teda obligátnu večeru (čorbu, šopský šalát a pivko), večer staviam stan a v pohode zaspávam
     
Ligeni i Komanit
Hotový(pobalený) som o šiestej, dávam si kávu (bistro už funguje). Od príchodzích sa dozvedám, že je škoda jazdiť do Fierzé- "traged" nejazdí a mám na výber návrat do Kosova, či 20-km prejazd  takmer 2000m vysokých hôr. Riešim dilemu jazdou na miesto a vyhodnotením situácie tam- je to iba 8km. Prvé, čo ma víta po príjazde na námestie malého mestečka, je štít motela s posedávajúcimi domácimi na terase, reštika a benzinka. Ďaľším dotazom zjisťujem, že "traged" síce nejazdí, ale premáva "small boat" okolo 8-9hod. O ôsmej pripláva malý čln pre šesť pasažierov, ale pre cestu späť je plný. Až nakonec sa dozvedám, že "turistic small boat" jazdí každý deň o šiestej- teda odišiel pred hodinou. Neostáva nič iné, ako sa ubytovať a prečkať do zajtrajšieho rána- čo aj robím.
     
Plavba po Komani
Po piatej už chlipkám rannú kávu v prístave a pre istotu v predstihu čakám na loď- tá sa objavuje presne o šiestej. Dvíham kotvu a naloďujem sa- po chvíli dvíha kotvu aj loď a konečne plujeme. Sme celkom desiati pasažéri-okrem domácich ja a belgický vodič TIR, ktorý využíva deň volna na spoznanie nezabudnuteľného miesta Albánska- sme jediní fotiaci a fiľmujúci na lodi. Okolie sa ozaj podobá nórskym fjordom, ako ich spoznám z televíznych záberov. Vysoké skalnaté bralá, kľukatiace sa zátoky, samoty vysoko i tesne nad hladinou...Loď niekoľkokrát priráža ku brehu a nakladá či vykladá tovar a ľudí, žijúcich na samotách okolo- je to vlastne miestne vodné taxi. Na určených miestach zahúka lodná siréna a je vidno ľudí, náhliacich sa z kopca na miesto pristátia s deťmi či vrecami na pleci. Po troch hodinách plavby prirážame ku brehu na
Samotár-kolega
"konečnej"- pred výstupom posádka vyberá poplatok za plavbu, platím 5€/os a 4€/bicykeľ. Pretože výjazd do civilizácie ide cez 800m-ový neosvetlený tunel, čakám na odjazd všetkých vozidel a potom sa púšťam s baterkou- bludičkou do tmy. Po chvíli opatrnej jazdy som na druhej strane, klesnem do osady a už- ako inak- stúpam cestou, vlniacou sa nad riekou Drin a okolo hladiny spodnej priehradnej nádrže. Poklidnú jazdu pustatinou prerušuje zvuk bežiacieho motora a krátke zatrúbenie- na to som už zvyknutý, zamávam na pozdrav a pokynom poďakujem za podporu- vodič však gestom žiada o zastavenie. Žeby som niečo stratil? Za zákrutou na pláciku stojí auto s holandskou SPZ-kou a čakajúci vodič. Zastavujem a všetko sa vysvetluje- je tu na dovolenke autom a ako vášnivý cykloturista sa potešil- som zatiaľ jediný cykloturista, ktorého stretol. Povypytuje sa na trasu a po jej popísaní obdivne podvihne obočie, zaželá šťastnú cestu a spokojne sa lúčime- po 15-tich km stretnem jeho auto odstavené bokom cesty (a jeho, zvečňujúceho okolitú krásu) znovu- ako starí známi sa pozdravíme a po chvíli som opäť sám. V diaľke sa objavujú obrysy Shkoderu- mesta, ležiaceho u Ligeni Shkodres(Skadarského jazera). Silnica mesto obchádza po ľavej strane jazera, o tretej prejdem okolo pekného motelíka v Kopliku, ale je ešte skoro a preto po malom očerstvení a prestávke na oddych pokračujem do Bajze. Tu stojím v bistre a pýtam sa na možnosť nocľahu- vedúci ma posiela naspäť do Kopliku či ďalej do 20km vzdialeného mestečka pred hranicou. Nakoniec sa dohovoríme- staviam stan na lúčke za bistrom a po "udomácnení sa" a kúpeľi pozývam majiteľa na kalíštek rakije- aspoň okoštujem túto špecialitu. Zrazu sa dvíha vietor a spúšťa drobný dáždik-stan i veci mám proti nečasu zabezpečený a teda sa nevzrušujem. Po ôsmej sa lúčim a usínam- pršať prestalo po piatich minútach a teraz nieje po vode ani stopy...
Čierna Hora
         Hygiena, sbalenie sa, raňajky-to je každodenná rutinná záležitosť, po siedmej utrácam posledné leky a som v Čiernej Hore. Silnica sa nebadane dvíha, Podgoricu obchádzam- zjisťujem možnosť a premávku v kaňonu Morača. Domáci považujú cestu bicyklom za sebevraždu- premávka je hustá, cesta úzka  a bez odstavného pruhu, po pravej strane hlboký, príkry svah. Pokračujem teda na Nikšic a kláštor Morača spolu s kaňonom Tary si nechávan "na budúcu návštevu". Stúpanie sa ustáli na 8-mich percentách až do Nikšic-tu som pred piatou a tradične zjisťujem možnosť ubytovania u benzinky. Dostáva sa mi rady na hotel Solnce priamo na trase u cesty, vzdialenom asi 6km. Nasleduje osvieženie Radlerom na kraji stanice, keď počujem hlas, pýtajúci sa, či môže pomôcť- prichádza zdola od mladíka počiernej pleti. Vysvetlujem problém s nocľahom, on volá na otca a ten mi naznačuje "poď dolu k nám". Pýtam sa na možnosť postaviť stan na trávnatom dvorku- nesúhlasne vrtí hlavou a pozýva ma dnu-"tu budeš spať, nie vonku"- ukazuje rozkladací gauč v kuchyni, núka miesto u stolíka na terase, posiela syna pre pivko a pýta sa odkiaľ, kam, prečo a pod. otázky- nechápe, ale uznáva a prejavuje pochopenie. Po teplej sprche nasleduje večera, ideme sa previezť k jazeru (asi 15km) a dať si jedno orosené u vody. Po návrate idem "na kute" a spím až do brieždenia.
         Čerstvá káva a raňajky sú na stole.Keďsa chcem vyrovnať, domáci vrtí hlavou-"neprichádza do úvahy"- teda sa  lúčim a pokračujem v stúpaní až k jazeru Piva- v Plužine je prestávka na občerstvenie a dokúpenie banánov na cestu. Keď sa chystám vyraziť, domáci z cyklocestovky ma varuje- po ceste je kopa
Jazero Piva
tunelov a trasa je náročná-želá veľa šťastia. Silnica ozaj striedavo klesá a stúpa okolo jazera, prechádzam asi 30 tunelov (od 50-700m) a po vyše 100m vysokej priehradnej hrádzi. Za ňou tunele pokračujú a cesta klesá až takmer k rieke- pokračuje úzkym a vysokým kaňonom, v jednom mieste prechádza na druhú stranu po moste vysoko nad riekou. Prejdenie je ozaj zážitok, stojaci za vynaloženú námahu. V stúpaní sa naraz vynára PRVÝ cykloturista- nerozumel som odkiaľ je, ale ja som oproti nemu "naľahko". Za horským bicykľom má vrchovato naloženú dvojkolesovú káru 60x80cm a ide do Albánska- teda po stejnej trase, ako ja odchádzam. Neviem si predstaviť, že by som mal absolvovať nasledujúce stúpanie s takým nákladom- musí mať bohovskú kondičku.
Kláštor Piva
Po pár frázach sa lúčime  a ja pomalu idem ďaľej. Po pár kilometroch druhý cykloturista naťažko- stojím a dozvedám sa, že je Nór a práve priletel do Sarajeva- ide takisto kuknúť do Albánska. Nafilmuje si krátky šot so mnou a po "Good luck" pokračujeme každý svojím smerom. Konečne vrchol a klesám k hranici. Pri ceste je bistro a kemp rafterov- počujem slovenčinu- teda stojím na jedno kalorické. Je tu skupinka Slovákov, ktorá si bola "pretiahnúť" stŕpnuté nohy po včerajšej ceste z Blavy. Sú ubytovaní v kempe pár km nižšie za prechodom, v Bosne. Prijímam pozvanie a po chviľke pokračujeme cez prechod do kempu. Tu sa za 5€ ubytujem v chatke, po okúpaní ma pozývajú ku stolu na večeru- veľkú tácňu s pečeným teľacím a jahňacinou, zemiakmi, kopou zeleniny a nezbytného pivka. Po večeri nechcú ani počuť o platení, tak objednávam aspoň jednu rundu pre všetkých- to sa odmietnúť nedá...O desiatej sa ospravedlňujem, pretože ráno zavčasu odchádzam- teda chcem.
     
Kaňon Pivy
  Toto rozhodnutie musím o hodinku posunúť- ráno je celé údolie v hustej hmľe a pod 8°C- teda sa v pohode oholím, pobalím a po siedmej odchádzam- slniečko sa pomaly prediera hustou hmľou a trhá ju na franforce. Budem potrebovať vymeniť peniaze- preto zachádzam do 5km vzdialenej Foče, tu je banka- mám ale smolu- je porucha siete a nefunguje systém- mením teda na benzinke euro za bosnianske marky. Je tu nová mena, ale ceny ostávajú na prijateľnej hladine. Klesám k Sarajevu- to okľukou obchádzam, klesanie pokračuje, ale ja končím v motelu v Krupac- malej osade, čítajúcej tri domy u cesty(15€ s raňajkami) po 74-och km.
        Skoré ráno je opäť chladné- necelých 7°C, ale kým sa dostanem do sedla, je cez 10°C a silnica ďaľej klesá- dnes končím v nefunkčnom moteli u cesty v Župče po 130-tich km a druhý deň je posledná noc v Bosne- takisto v rozostavanom moteli pred chorvatskou hranicou, tentoraz po 113-tich km.
        Nasleduje prejazd krátkej časti Chorvatska po ceste č.53 a v predvečer sa mihne vpravo opustená stavba. Brzdím a otáčam sa- idem na prieskum, pretože nasleduje D.Mihajlac a po pár kilometroch prechod do Maďarska- príhodnejšie miesto na noc asi nebude. Staršia opustená budova bez okien a dverí, ale s perfektnou strechou, skrytá za kríkmi vpravo od cesty je voľne prístupná. Pred ňou  čerstvo pokosený trávnik napovedá, že sem niekto chodí, ale inak ani živáčika naokolo. Problém s chýbajúcou vodou vyriešim v neďalekej samote oproti a mám prepychové ubytovanie tesne pred maďarskou hranicou- šťastie ma neopúšťa ani v posledných dňoch!
        Cez Maďarsko idem od Szekszárdu po stejnej trase a po troch nociach sa blíži Komárno- pred poľudním už obedujem na Slovensku. Pokračujem na Šaľu- tu nocujem v ubytovni na námestí(10€/noc)- po tradičnom blúdení v Nitre je prestávka u Tona v Topoľčanoch a po tretej som konečne doma.

Maďarský kostol
        Celé putovanie meralo 2385km, trvalo 26 dní, nastúpal som 28km a stálo 350€ sakumpikum- teda celkom dokopy. Spoznal som krásne prírodne scenérie, všade dobrých ľudí, ochotných poradiť a pomôcť, partiju cykloturistov z Blavy a mám plno nezabudnuteľných zážitkov a stretnutí- jednoducho STÁLO TO ZA TO!!!
Odkazy:
trasa:http://www.gpsies.com/mapUser.do?username=bi-cyklista

   

sobota 18. mája 2013

Tři dny Slováckem (13.-15.5.)

    Protože předpověď počasí na víkend je už druhý týden na cestování na kole nevhodná a ani budoucí není lepší, přichází na řadu rozhodnutí cestovat přes týden.
...na vrcholu.
    Na pondělí a nejbližší dva dny hlásí vyčasení- rozhodnuto, sbaleno a odpoledne vyrážím k testovací a zkušební jízdě s jednokolovým "přívěsem"-vozíkem. V Drietome se přidává Petr a za slunečna, ale celkem chladna (+14°C) a-co je nejdůležitější- jemného vánku stoupáme k S:Hrozenkovu . Po přestávce a soustředění na první vážné stoupání (2km nad 8%) jdeme "do toho" a po 20-ti minutách je "vymalováno" !
Následnou rovinku proletíme a je tu padák od motorestu Rasová do Bystřice p.Lopeníkem, krátké stoupání a sjezd nad Bánov a už je tu odbočka "Suchá Loz"- naše konečná. Tu je tradiční nocležisko u pramene kyselky- pod střechou bufetu na fotbalovém hřišti. Předtím zastávka v místní "osvěžovně" na doplnění kalorií a už stavíme přístřešky- před západem uléháme řádně zatepleni. Je totiž Servác- druhý zmrzlík a neradi bychom se v noci oblékali!
...do Velké n.Vel.
    Ráno Bonifác obavy částečně potvrzuje- je necelých +5°C a tak rychle letmá hygiena, sbalit a vyrazit. To se sice lehce řekne, ale hůř vykoná- Petr má prázdné zadní a musí lepit. Než se "posbíráme", je slunce nad obzorem a začíná hřát. Slovácké vesničky míjíme jako korálky na šňůrce- Nivnice, D.Němčí, Hluk (tu najíždíme na cyklostezku vinicemi),Uh.Ostroh, Veselí, Kozojídky a stavíme v Lipově u sestřenice. Návštěva se neobejde bez kalíšku pravé domácí ( sebou dostávám celou lahvinku léčivého moku), po hodince pokračujeme kolem stylové zvoničky v Louce do Velké nad Veličkou ke strýci a tetě z matčiny strany. Ti jsou vyrušeni z  poobědní siesty, ale jsou rádi, že jsem je cestou kolem neminul! Rodinná idylka po malém občerstvení a hodince končí- čeká nás krátké 17%-ní stoupání za městečkem- a tak se loučíme.
Vlnící se had
   Na kopečku je malá rozhledna, následuje bývalý hraniční přechod zející prázdnotou, Vrbovce, pár "houpaček" a po 12-ti km Sobotiště- odbočíme na kilometrový 11%-ní krpál, za ním padák do Podbranče, kam dorážíme po páté hodině. Za vsí je kamenolom- naše noclehárna na terase šaten. Místo stále stojí a tak sjedeme pár set metrů do Podzámku na vodu k mytí i vaření a jedno, dvě orosené. Po sedmé jsme smyli slaný pot, snědli hutnou polévku a sledujeme ozářenou zříceninu hradu Branč na nedalekém kopci-zítřejší to místo naší cesty.
Rozhledna
    Žofka je k nám shovívavá- o páté ráno je skoro 8°C, pršet se nechystá a tak balíme, snídáme, ale když se chystáme vypadnout, zavyje motor Tatry a za ní se objevuje osobák, mířící k nám. Jsme upozorněni na nedaleký "dobývací prostor" a případné nebezpečí, ale loučíme se úsměvem na obou stranách.
Po prohlídce rozsáhlého hradu míříme "zkratkou" přes les směr Myjava. Je to opravdu zkratka- nebloudíme a za uklidňujícího cvrlikání ptačího osazenstva se napojíme na hlavní těsně před Myjavou. V místním Tescu lehce "obědváme", posilněni zvládneme cestu do Staré Turé i následné stoupání a klesání až do N.Mesta n.V.- další odpočinek je v Tr. Stankovciach, potom až "rozlučková" V. Bielice. To jsme už "za rohem" a tak jeden bavorák nemůže škodit.
Parkoviště "Pod rozhlednou"
Cesta, počko i testovací jízda vozíku se vydařila. Jízdní vlastnosti jsou rozdílné: kolo s brašnami je hůř ovladatelné a těžkopádné, má vyšší těžiště- jízda s vozíkem je klidnější a bezpečnější, ale do kopce je "co tahat", jakoby zezadu někdo stále přidržoval- z kopce ale tlačí a rychlost je vyšší. Úprava s odpružením má něco do sebe- vozík tolik "neskáče" a ani rázy na zadní kolo se nepřenáší tak tvrdě. Jízda za větru bude taky asi klidnější (z důvodu menší, nižší a hladší plochy nákladu)- balení do jedné brašny bude třeba "nacvičit" a rozložit věci podle účelu a použití- pak si to hlavně zapamatovat!!!
Branč








Hradní toalety
    

streda 1. mája 2013

Prvomájová jazda-okruh cez Zlatníky,Kulháň,Duchonku a Topoľčany


Veľmi sa mi nechcelo, ale lákavé počasie nakonec urobilo svoje-vyraziť do prírody a neleňosiť na 1.mája!
Najskôr som strávil polhodinku hľadaním  cyklosandálov,"zapatrošených" po zime, ale nakonec sa zadarilo a o 8.30hod som na ceste. Vietor príjemne pofukuje a v Zlatníkoch dávam pauzu na jedno orosené- pred kilometrovým stúpaním ponad Kulháň. Tu počasie vylákalo kopu "turistov" a priestranstvo je zaplnené autami
Na Kulháni

Pred akciou
 Po krátkej prestávke sa ponáram do tieňa stromov a o chvíľu som na Duchonke. Aj keď je únavná horúčava, návštevníci využívajú tieň reštiky a nik sa nekúpe. Vystúpam na hlavnú a potom už klesám cez Jacovce a Tovarníky do Topoľčan. Tu sa stavím u kamaráta a o pol štvrtej už upratujem bicykeľ do pivnice.
Cez počiatočnú nechuť som rád, že som Prvý máj "neslavil" ničnerobením.....
Uvítanie na Kulháni

Rázcestie


Topoľčanský hrad a Podhradie

Duchonka
Konečne je jar TU!

sobota 27. apríla 2013

Přes Machnáč a Homôlku na jeden záťah

Na dnešní den byla příznivá předpověď, na zahrádce náskok- nechal jsem se zlákat k návštěvě Trenčianských Teplic. I když to zrána nevypadalo, než jsem dorazil za Bánovce, vyjasnilo se a trošku pofukovalo. Ani jsem se nenadál a po stoupání "padám" do Teplic. Tu se moc nezdržuju a začínám mírně stoupat pod Dolní Lehotu- přes roztahanou dedinu už je potřeba "lehčích" převodů a po odbočce na turistickou žlutou přichází na řadu půlhodinka tlačení až na Homôlku. Tu se "občerstvuje parta jediných cyklistů v mém věku- přidávám se, aby pitný režim nepřišel zkrátka a během chvilky se prostor plní odstavenými koly a žíznivými cyklisty. Homôlka se jezdí z obou stran jako tréninkové stoupání(od Iľavy i Prievidze) a ve slunečné víkendy je tu dost živo.
Odpočinku bylo dost, dávám šusťačku proti prochladnutí a těším se na dlouhý "padák". Bohužel, za první zatáčkou mne skoro shodí nenadálý boční poryv větru-ten se mění na protivítr a doprovází mne až do Partizánského. Místo pohodové jízdy musím i s kopce šlapat a na rovinkách často řadit nahoru- ze dvou hodinek je 3a1/2 a domů se dostávám úplně grogy, jako po dalším krutém stoupání!
Rychle pod sprchu a hned je svět hezčí- konečně jsem dostal "zabrat" a první stovková etapa je za náma ;-)
Boží muka pod Machnáčem

Pád na dvě strany

Homôlka...a pod ní!

...anebo žádná (muzika)!